Môj prvý medveď.

Môj prvý medveď.

Bolo to na jar v jedných Slovenských horách. Koncom apríla sa ešte na severných svahoch držali posledné zvyšky snehovej pokrývky. V tej som našiel zapadnutého vzácného čolka?, uvezneného v ľudskej stope. Mal krásne oranžové brucho. Oslobodili sme ho a mali sme radosť zo stretnutia s týmto obojživelníkom. Miestami bola snehová perina vysoká až pol metra. S kamarátmi sme na nej mohli prečítať stopnú dráhu rysa. Možno tu bol na postriežke chviľu pred nami. Isto mal na svedomí mladého tetrova, ktorého perie sme našli pri cestičke.

Bol čas toku tetrovov. Mali sme šancu stretnúť veľkých kohútov, ako z rána na najvyššich konároch tokajú svoju pieseň lásky. Potom zletia na zem k sliepočkám a pokračujú. Vtedy sú takmer hluchí a dá sa k nim prikradnuť. Veď pre túto zvlášnosť dostal názov hlucháň.

No ten čas sme mali štastie akurát na smolu, čo je trus tetrovov v dobe toku. Kohút nám na snehu zanechal aj stopnú dráhu a tak len to bolo pre mňa a mojích kamarátov zážitkom. Za rána sme potom stretli letiacu sliepočku veľkej lesnej kury.

Po celodennom chodení sme si hľadali miesto, kde si zložíme hlavy. Pešina v starej bukovej hore, vedúca k veľkej lúke bola dobrým miestom na prespanie pod hvezdami, usudili sme. Ukryli sme si veci nad pešinku a išli sme sa poobzerať na lúku. Slnko bolo pred západom a bola možnosť, že na lúke bude zver, možno aj medveď. Po zime sú tieto šelmy hladné a vyhľadávaju práve tieto lúky k napaseniu, najprv si musia vyčistit jarnou trávou trávenie.  Lúka ako zo sna bola fialová, ako na nej kvitli nádherné šafrány karpátské.

V doline bolo zarastené bahnisko, isto sa tam chodí ochlazovať zver. Za ním v protisvahu z hory vytiahli štyri kusy vysokej a začali sa popásať na chutnej travičke. O chviľu sa radšej stratili naspäť v hore. Snáď zistili, kdo ich sleduje.

Po fotení fialovo kvitnúcích šafránov sme sa vrátili k batožine, občerstvili sa a vydali sa znova na lúku. S cieľom obísť ju až na druhý koniec. Lúka bola dosť rozľahlá a než sme prišli na koniec, zmrákalo sa. Naspäť sa nechcelo. Sadli sme si na medzu za smrečky a vychutnávali západ slnka nad Slovenskými kopcami.

Po tme sme sa vracali po lúke k miestu nocovania.

V hore sme šli po pešine za svitu baterky. Strach nás donutil svietiť si. Keď sme totiž ešte za svetla šli na lúku, cez pešinu bol spadnutý peň buku. A na ňom boli otlačené drápy medveďa. Samec si značkoval svoje teritorium a isto sa po tejto pešine za noci kradne na lúku.

Ale čo narobiť, neskoro hladať nové nocovisko. Keď sme stiahli dole na pešinku karimatky a spacáky, pred zaspaním sme si označili močou okolie, nech si to macko v noci radšej rozmyslí, keď narazí na človečí pach.

Na pešine sa tak vedľa seba uvelebili k spánku traja kamarati. Hvezdy ligotaly na temnej oblohe a ševelil vánok. Cez bukovú horu až k nám doliehal svit mesiaca, ktorý bol takmer v splne. Dlho som zaspával. Kamarati už dávno spali. Ja som stále počuval zvuky v divočine. No ale únava mi zatvorila oči a zaspal som.

Zobudilo ma až zahvizdnutie kamaráta. Bolo 25. 4. 2010 a čas 23:56. Budil fotografa, spiaceho na ceste ako prvý. Ten zdvihol hlavu a spýtal sa, čo sa deje. "Máme tu medveďa." polohlasne dostal odpoveď. Túto odpoveď som započul aj ja. "To si robíš srandu, či čo?", spýtal som sa. Nemohol som mu najprv uveriť. "Nie Radim, nerobím si srandu, prišiel sa na nás podívať. Tu je, nad námi v svahu", ukazoval niekam do tmy. Zadíval som sa tým smerom a najprv som nič nevidel. Ale bol tam, obaja kamarati ho videli. A už aj ja som majestátného medveďa zbadal. Stál nad námi v svahu a pozeral sa pred seba. Vo svite meciaca žiarila jeho srsť striebrom. Teraz som zreteľne poznal jeho mohutnú hlavu. V tej chvíli som sa ani nebál a len si užíval pohľad na najväčšiu šelmu Slovenska. Macko vydržal nehybne pozerať dlho. Však keď si myslel, že je akési nebezpečie zažehnane, dal sa veľmi pomali k trom polosediacím osobám na pešine. Možnému stretnutiu ale zabránil kamarat. Neohrozene zavolal na striebornú kopu: "Macoo?!"

A tak náš medveď na okamih zastal, nato sa otočil a začal sa knísavo vracať tam, odkiaľ prišiel. Vo väčšine prípadov sa chce macko vyhnúť stretnutiu s človekom, má z neho strach. Aj napriek tomu, že som si nemohol odniesť snímok bolo toto moje prvé stretnutie takmer zoči-voči medveďovi nezabudnuteľným zážitkom. Stretol som sa s tajomným tvorom za hlbokej noci. Možno to tak malo byť. Ďakoval som za to mojmu sprievodcovi a kamaratovi.

Po zážitku sme zaspali a zobudili sa pred východom slnka. Vychutnali sme si tok slúk, ktoré v hore nad nami vítali pomali sa prebuzajúci deň. Mierili sme ešte na lúku za holniakmi. Nakoniec sa nenechali odfotiť a cez luku nám na ešte temnej oblohe preletel kohútik holniaka. Aj tak to bol pre mňa zážitok, veď ubúda týchto krásnych kúr, ktorí medzi sebou v toku veľmi zápasia o sliepočky. 

Obišli sme lúku, ale nič živé okrem letiaceho holniaka, sme nevideli. Vrátili sme sa pre veci, pobalili sa a opustili macov chodníček.

Vystúpali sme potom ešte na hrebeň ku kosodrevine. Tam sme našli trus holniakov, aj hromádku ktorá pocházdala od medveďa. "Len samá kukurica", nadávali sme nad potravou medveďa. Kŕmi sa na hromadách kukurice, ktoré tu vysoko do hôr vozia poľovníci pre vysokú zver. Potom si mackovia zvyknu na túto plodinu a robia škody dole na kukuričných lánoch. Nachádzaju tam, podobne ako diviaky kľud. Maju sa tam "ako prasa v žite".

Na rozlučku nám preletel nad hlavami krkavec ostrým zrakom pátrajúc po koristi. V rannom slnku mali jeho tmavé krídla bronzový nádych. Nechal sa unášať nad horami. Potom sme sa už vydali na cestu k autu a naspäť do civilizácie.  

Končili práve krásne chvíľe strávené s priateľmi, ktorých mám rád, v nádhernej prírode Slovenska. Ďakujem Vám za ne!